Ako správne držať telo je otázka priťahujúca čoraz väčší záujem. Dôvodom je to, že sa konečne začína chápať súvislosť medzi dlhodobým celodenným pohybom a štrukturálnymi zmenami chrbtice v horizonte desiatok rokov. Pretože áno, poškodené platničky a artrózu fazetových kĺbov chrbtice si dokážete vyrobiť aj tým, ako stojíte a chodíte. Silové výslednice vznikajúce zo vzpriameného pohybu determinujú, či bude ich akceptácia telesným systémom efektívna a funkčná alebo práve naopak.

Správne držanie tela je svätým grálom fyzioterapie, o ktorom sa veľa píše a rozpráva a hľadá sa akýsi pomyselný ideál vychádzajúc z teoretických postulátov. Dostávame sa do situácie, v ktorej každý odborník tvrdí niečo iné a jeho model sa od tých ostatných líši občas iba nepatrne alebo dokonca iba sémanticky. Ťažiskovým problémom rozdielnosti názorov na držanie tela zrejme bude fakt, že sa nezohľadňujú individuálne faktory každého jedinca, jeho unikátne adaptačné a regulačné telesné dispozície, ktoré sa prejavia v úplne jedinečnej postúre.

A tak sa potom úplne nezmyselne ordinuje človeku s odstávajúcimi lopatkami a prehĺbeným držaním hrudnej kyfózy, aby sťahoval k sebe lopatky aktiváciou romboidov a trapézu, namiesto toho, aby sa na neho pozrelo komplexne a upravila sa postúra ako celok. Pretože nesprávne držanie ramien a lopatiek, to je dôsledok komplexnej pohybovej stratégie celého tela vyplývajúcej z telesnej stavby a koordinácie CNS. A tú má každý človek individuálnu a odzrkadľuje nielen telesnú výšku, ale aj napríklad dĺžku a šírku chodidiel, stavbu klenby chodidla, kolien, bedrových kĺbov, dĺžku kostí, stavbu chrbtice, a lebky, ale aj štrukturálne zmeny v čase dozrievania skeletu, ktoré sú už nevratné a pevne definujú základ, na ktorom stojí CNS.

Ak vytrhneme spomínané odstávajúce lopatky a prehĺbenú kyfózu z kontextu pohybu celého tela, tak budeme opravovať lokálnu poruchu, ktorá je však dôsledkom a nie príčinou. Pri pochopení posturálnych a štrukturálnych zmien je potrebné si uvedomiť, že jedným zo základných riadiacich princípov je rovnováha. Postúra v stoji je delikátna záležitosť a vďaka gravitácii a pôsobeniu síl ju CNS riadi individuálne s ohľadom na telesnú stavbu každého človeka. Ak sa pozriete na figúru človeka z boku a predstavíte si pomyselnú zvislicu prechádzajúcu zhruba temenom hlavy, dostanete odpoveď na otázku prečo je jeho držanie tela také aké je.

Dôvodom je snaha CNS udržať rovnováhu za každú cenu a to aj za predpokladu, že z dlhodobého hľadiska bude dochádzať k poškodzovaniu pohybového systému tam, kde je postúra neekonomická, záťažová, kladúca na jedinca vyššie telesné a regeneračné nároky. Bohužiaľ dôsledky necítime hneď, ale až po 20-30 rokoch. Vtedy sa začnú prejavovať prvé príznaky nesprávneho držania tela a výsledné bolesti a štrukturálne zmeny chrbtice a kĺbov sú dôsledkom dlhodobého preťažovania nadbytočnými ohybovými momentami vznikajúcimi pri vzpriamenom pohybe. Ako príklad môže slúžiť napriamená drieková lordóza.

Teoretické základy funkčného držania tela som popísal vo vyššie uvedenom článku, dnes sa budem venovať jednoduchému praktickému postupu, ktorý používam na to, aby som klientom vysvetlil, ako približne držať telo, aby bol stoj a pohyb pri chôdzi ekonomickejší a menej záťažový. Zámerne nepoužívam kategorické vyjadrenia, pretože to by znamenalo, že existuje akýsi pomyselný posturálny ideál, ktorý sa dá a musí dosiahnuť. Dôležitejšie je sa sústrediť na vylepšenie stávajúcej situácie s pomocou telu vlastných adaptačných schopností a využiť rovnovážne centrum mozgu ako autonómneho sprievodcu.

Ako na to

Uvedený postup berte ako príklad a návod na zamyslenie. Nie je to dogma ani neoddiskutovateľná pravda. Mal by vám poslúžiť na to, aby ste lepšie pochopili svoje telo a precítili jeho držanie. Pri popise problematiky používam radšej slovo "funkčný", ale aby som bol úplne spravodlivý, asi by bolo na mieste použiť skôr popis "funkčnejší", aby nevznikol dojem, že použitím tohto postupu dosiahnete dokonalý ideál. 

• Vyhľadajte voľnejší priestor, kde sa budete môcť trochu prechádzať. Môže to byť aj veľká miestnosť, ale vhodnejší je neobmedzený priestor vonku.
• Postavte sa vzpriamene a uvoľnene.
• Lebka je kolmo na krčnú chrbticu a pohľad smeruje na horizont vo výške očí.
• Postavte sa na špičky tak, aby ste nestáli v kŕči, čiže asi ako keď sa potrebujete pozrieť ponad prekážku, aby ste videli, čo je za ňou.
• Prejdite sa po špičkách 5-10 krokov a pozerajte stále na horizont vo výške očí.
• Preciťujte vlastné telo a zmeny jeho držania a snažte sa uvedomiť si, ako je teraz nastavené.
• Potom pokračujte ďalej chôdzou po celých chodidlách a snažte sa udržať postúru, ktorú ste nadobudli pri chôdzi po špičkách.

Akonáhle sa postavíte na špičky, strácate rokmi naučenú stabilnú polohu a dochádza k nestabilite celého tela. Začne vás jemne kývať. Do situácie sa vloží rovnovážne centrum v mozgu a začne novú situáciu koordinovať zmenou polohy ťažísk veľkých telesných celkov. Natiahne vám nohy, prehĺbi driekovú lordózu a začne napriamovať hrudnú kyfózu. V prípade hyperlordotického držania driekovej lordózy alebo napriameného držania hrudnej kyfózy dôjde k opačnému efektu. Zmena držania tela samozrejme podlieha telesným možnostiam každého jedinca a nie je možné vystihnúť všetky variácie.

Rovnovážne centrum v spolupráci s motorickými centrami zabezpečia, aby výsledná postúra bola nielen ako tak stabilná, ale hlavne ekonomická. Čiže bude udržiavaná čo najefektívnejšie tak, aby na jej udržiavanie bola vynaložená najmenšia svalová práca. Preto vás bude rovnovážne centrum postúrovať do figúry, ktorá je harmonicky vyvážená okolo centrálnej osi s minimom námahy. Tak, ako to pripravila evolúcia pre náš živočíšny druh, ktorého údelom je pohybovať sa vzpriamene.

Z teoretického hľadiska je držanie tela výsledkom pôsobenia síl. Tlakových, šmykových, torzných, ohybových momentov. Záleží na každom jedincovi a jeho tele, ako sa s nimi počas vývoja vyrovná a k čomu bude inklinovať. Táto doba nás tlačí do neustáleho ohýbania chrbtice tak, že sme už úplne zabudli na to, aké to je chodiť s ľahkosťou, uvoľnene, vzpriamene a vyvážene. Pripomeňte si to občas chôdzou po špičkách a snažte sa udržať posturálny vzor. Ja tomu hovorím odobrať si matricu.

Občasná chôdza po špičkách pomáha pripomenúť telu, aké to bolo, keď sa začalo pohybovať vzpriamene. Môj teoretický odhad je, že sa obnovuje motorická pamäť z čias, keď bola chôdza pre dieťa náročným aktom vyžadujúcim zapojenie zdravých evolučných kineziologických mechanizmov majúcich za úlohu pripraviť jedinca na menej stabilný pohyb po dvoch končatinách. Vraciame sa takto opäť do útleho detstva k pôvodným funkčným pohybovým stereotypom, ktoré sme neskôr začali pod vplyvom rôznych faktorov meniť k horšiemu. Tieto som popísal v ďalšom článku.

Stoj a chôdza sú spolu so sedením naše najviac používané pohybové stereotypy a majú zásadný vplyv na to, čo sa vo výsledku deje s pohybovým systémom. Prax mi potvrdzuje, že bolesti chrbtice a pohybového aparátu sú dôsledkom neefektívneho dennodenného pohybu a je potrebné sa v prvom rade zamerať na funkčné držanie tela. Cielené cvičenie nemá opravný účinok na komplexné pohybové stereotypy, čo je aj odpoveďou na otázku, prečo SM systém, McKenzie systém alebo iné cvičenie či "rehabilitácie" elektroterapiou, magnetoterapiou alebo parafínom nemajú žiadny účinok. Jednoducho povedané, človek sa potom postaví a pokračuje v patologickom pohybe, pri ktorom si každým krokom preťažuje telo a to sa bráni najprv bolesťou a neskôr štrukturálnymi zmenami. 

Najnovšie články na našom blogu

Prečítajte si, čo je nové