Rehabilitácia chrbtice a kĺbov je komplexná odborná disciplína vyžadujúca adekvátne znalosti a prístup. V procese regenerácie hrá kľúčovú úlohu niekoľko faktorov, a ak má byť úspešná, je potrebné ich adresovať všetky. Celou mojou praxou, ktorej poznatky vkladám do článkov, rezonuje niekoľko základných chýb pri rehabilitácii chrbtice a neustále na ne upozorňujem. Či už je to netrpezlivosť, nadužívanie liekov tlmiacich bolesť, absencia úpravy patologických pohybových stereotypov, ... Všetko toto a viac nájdete v nasledujúcich článkoch pod tlačítkami.

V tomto článku sa budeme zaoberať chybou zásadnou, ktorá si zasluhuje samostatný výklad aj s objasnením prečo. Považujem túto tému za naozaj naliehavú, pretože sa neustále v praxi stretávam s tým, ako sa neodborne a nezmyselne rieši stav chrbtice, a to zložitými cvikmi a komplexnými pohybovými systémami bez evaluácie aktuálnych možností pacienta sa vôbec hýbať. Rehabilitačná prax na Slovensku ostala pevne zaseknutá v cca 18. storočí a neakceptuje najmodernejšie poznatky v oblasti. A tak sa symptómy potláčajú liekmi a ordinuje sa univerzálny liečebný telocvik bez pochopenia etiológie problému.

Pritom lieky aj telocvik majú svoje miesto v terapii, ale ich nasadenia by malo byť pochopené len ako doplnková metodika v komplexnom boji s problémami pohybového aparátu. Lieky ani telocvik necielia na príčinu, ale na symptómy. Pretože bolesti chrbtice a pohybového aparátu si telo vyrobí obvykle rokmi vykonávania záťažových stereotypov a ani ten najlepší telesný rehabilitačný telocvik ich nezmení, resp, nie je zameraný na ich revíziu. Tých chýb sa pri rehabilitácii robí niekoľko, napríklad potláčanie bolesti medikamentami umožňuje pacientovi pokračovať v záťažovom pohybovom stereotype. 

Alebo pacientovi umožňuje zväčšovať rozsah pohybu, čo považujem za zásadnú chybu.

Pri analýze problémov s chrbticou sa dostaneme k jednoduchému pochopeniu, že ak je akútne, či neustále, dlhodobo, pravidelne prekračovaná pomyselná medza únosnosti, nezávislý nervový systém (ďalej len NNS) pristúpi k ochrane. Medza únosnosti nie je jedno číslo, ale je to sústava parametrov determinovaných odolnosťou tkanív, hraničnými intervalmi rozsahu pohybu, regeneračnými schopnosťami, nocicepciou, atď.. Ak je dlhodobo preťažovaný kĺbový systém, tak ho bude nutné v rozvíjajúcej sa patológii zastaviť. Telo má niekoľko možností, ako s tým vysporiadať a viac informácií nájdete v článku.

Ak vyjdeme z tejto jednoduchej premisy, tak obmedzenie rozsahu pohybu v akomkoľvek kĺbovom systéme slúži na jeho ochranu. Ako príklad je možné použiť akútnu blokádu driekovej chrbtice pri nesprávnej manipulácii s bremenami v predklone. Vytlačená platnička kontaktuje spinálne nervy a NNS v spolupráci s muskulárnym systémom spustí ochrannú blokádu. Poznáte sa to pod ľudovým názvom seknutie. Dôjde k razantnému stiahnutiu svalov, tie vytvoria svalový korzet a znehybnia driekovú chrbticu, aby nedošlo k poškodeniu spinálnych nervov. NNS zablokuje chrbticu, aby sa ďalej nehýbala a nezvyšovalo sa riziko vážnejšieho poškodenia. Svalový spazmus okolo driekovej chrbtice znemožní pacientovi predklon.

Podobným príkladom je poškodenie menisku. Pri ruptúrach menisku je potrebné obmedziť pohyblivosť kolena a NNS na to používa používa spazmus svalov okolo kolena. Ak je napríklad poškodený mediálny meniskus v prednej časti, tak spazmuje svaly na zadnej strane, aby obmedzil extenziu kolena, pri ktorej by došlo k stlačeniu prednej časti menisku s aktuálnym poškodením. Ak je trhlina v zadnom rohu mediálneho menisku, tak použije spazmus svalov prednej strany nohy a obmedzí flexiu, aby pri nej nedošlo k stlačeniu zadného rohu menisku s aktuálnym poškodením. Zjednodušene, ak je poškodený mediálny meniskus v prednej časti, nebude pacient schopný vystrieť koleno. Ak je poškodený v zadnom rohu, nebude schopný zohnúť koleno. Ochranný mechanizmus, ktorý opisujem sa nazýva ochranný spazmus a viac o jeho kľúčovej funkcii v ochrane tela nájdete v článkoch.

Ochranné spazmy, svalové korzety, blokády ... nájdete všade tam, kde je potrebné dočasne alebo trvalo obmedziť pohyb v kĺbovom systéme. Zapamätajte si slovo OBMEDZIŤ, pretože je dôležité pre pochopenie problematiky.

Takže NNS systém obmedzil alebo obmedzuje pohyb v chrbtici a robí to z logických dôvodov. Prirodzenou tendenciou neinformovanej laickej verejnosti alebo bohužiaľ aj odbornej terapeutickej, je do tohoto systému ochrany nešetrne vstupovať. A to tým, že sa snaží blokovaný kĺb rozhýbať, a to najmä príliš rýchlo a hlavne cez aktuálnu akceptovateľnú pohybovú medzu. Ešte raz zopakujem - blokovaný kĺb alebo chrbtica sú v ochrannom korzete slúžiacom na obmedzenie pohybu z protektívnych dôvodov. Ak terapeut nechápe dôvody a nerozumie problematike a snaží sa blokovaný systém nasilu tlačiť do rozsahu pohybu, bude jeho stav zhoršovať alebo predlžovať rekonvalescenciu, pretože NNS sa bude ešte viac brániť.

Pekne to vidno napríklad pri dorzálnych a mediolaterálnych protrúziách platničiek. To sú platničky vyklenuté smerom dozadu alebo zhruba pod 45 stupňovým uhlom od mediálnej roviny a sú opreté o durálny vak alebo spinálne nervy. Ak sa pacient s takýmto poškodením núti do rozsahu pohybu a rozťahuje si strečingovými cvikmi spazmované svaly tým, že si napríklad priťahuje hlavu k hrudi (pri blokovanej krčnej chrbtici) alebo nohy k hrudi (pri blokovanej hrudnej chrbtici), tak si ešte viac stláča už vytlačené platničky a vyklenuje ich ešte bližšie k nervovým štruktúram. Odpoveďou NNS je ešte silnejšie utiahnutie spazmu a pacient to pozná podľa toho, že po nezmyselnej rehabilitácii, kde ho nútili sa predkláňať alebo podsadzovať panvu pri poškodených platničkách L4-L5, L5-S1, sa cíti ešte horšie. Má väčšie bolesti a obmedzenejší pohyb.

Rozsah pohybu nesmie byť nadradený funkcii. To je jednoduché rehabilitačné pravidlo a hovorí o tom, že pri rehabilitácii je dôležité najprv pracovať s funkciou kĺbu vo veľmi obmedzenom rozsahu pohybu.

Je to preto, aby nedochádzalo k dráždeniu postihnutej lokality, ochranným reakciám NNS, nasledovnému spazmu a dlhodobému obmedzeniu pohybu s negatívnym dopadom na prosperitu tkanív. Zjednodušene, ak má pacient blokovanú krčnú chrbticu kvôli poškodenej platničke C5-C6 a nevie otočiť hlavu doprava a doľava a ohnúť krk, tak do toho nesmie zasahovať strečingom. Logika velí najprv pracovať s funkciou, ˇˇciže rehabilitovať v momentálne akceptovateľnom rozsahu pohybu, minimalizovať koreňové dráždenie minimalizáciou pohybu. Takže žiadne priťahovanie hlavy k hrudi, do strán a extrémne rotácie. To sú všetko v tomto stave iritačné prvky.

Ako by v tomto prípade mala vyzerať rehabilitácia? V prvom rade musí pacient pochopiť mechanizmus jeho problému, t.j. akým pohybovým štýlom sa do neho dostal. Aké pohybové steretypy ho doviedli do stavu, v ktorom NNS musel pristúpiť k ochrane krčnej chrbtice. Ďalej, ak je to možné a vhodné, tak terapeut pomôže uvoľniť aspoň čiastočne kĺbový systém, aby bolo možné vôbec rehabilitovať. Toto je samostatná kapitola a záleží na ix faktoroch, či je odblokovanie vôbec vhodné, alebo akými taktikami ísť do konkrétneho prípadu. Potom, ak je to nutné, tak sa pacient poučí hlavne o tom, aké POHYBY NESMIE vykonávať, aby nedochádzalo k recidíve. Upravia sa podľa možností stereotypy, veľakrát to s klientami preberám úplne podrobne a snažím sa napríklad nájsť čo najoptimálnejšiu ergonometriu pracoviska. (Nedávno som si sadol na zubárovu stoličku, z ktorej ma ošetroval, aby som presne vedel, na čom sedí, ako sedí, ako vysoko má mikroskop, atď., aby som lepšie pochopil jeho problém s driekovou chrbtciou a možnosti riešenia). A nakoniec je liečebný telocvik, ktorý však plní iba kompenzačnú funkciu a musí byť veľmi citlivo nasadený na každý prípad.

V praxi sa totiž stáva, že sa pacientovi ordinuje liečebný telocvik bezhlavo, bez logiky, univerzálne, a tak sa každému ordinuje SM systém, McKenzieho systém, DNS systém ... bez ohľadu na to, že môže obsahovať pohybové prvky, ktoré momentálne pacient netoleruje a zhoršujú mu stav. A to už nehovorím o tom, že mu nikto nevysvetlí, že žiadny systém mu neopraví to, čo ho do problému dostalo. A to sú pohybové stereotypy. Pre istotu zopakujem, nemám nič proti uvedeným systémom, ako sa ma snažia už niektorí ľudia citovať. Nikdy som nepovedal, že SM systém a ďalšie sú zlé. Čo ale tvrdím je, že nasadenie akékoľvek systémového pohybu pri rehabilitácii je rizikové, pretože v systémových cvičeniach sa kombinuje veľký rozsah pohybu s veľkým množstvom pohybov. Ak má toto robiť pacient, ktorý má obvykle bolestivý stav a problém v podstate urobiť aj jednoduché pohyby, nedáva to jednoducho logiku a klinická prax mi to potvrdzuje. Je naozaj zarážajúce, keď sa pacient tlačí do cvičenia zložitých rizikových pohybových prvkov, pričom nevie bezpečne a bez bolesti vykonať ani bežné jednoduché pohybové činnosti, ako napríklad obuť si ponožky alebo vstať z postele cez bok.

Snaha o rýchle zväčšenie rozsahu pohybu alebo dokonca o jeho plné obnovenie pekne odzrkadľuje dobu, kde je honba za pomyselným ideálom nadradená všetkému. V prípade rehabilitácie kĺbového systému je to cesta do pekla, pretože obmedzenie pohybu je prirodzený ochranný reflex, ktorým nás evolúcia vybavila na prežitie. Samostatnou kapitolou je chiropraxia, kde je obnovovanie rozsahu pohybu za´kladom terapie. Tým nechcem povedať, že chiropraxia je zlá, ale len upozorniť na fakt, že nasadenie takéhoto terapeutického prostriedku by malo byť citlivo zvážené a nesmie sa zaobísť bez vysvetlenie klientovi, že do svojho problému sa dostal nejakou cestou, ktorú chiropraxia neodstráni. Ak budeme pacientovi donekonečna uvoľňovať napríklad krčnú chrbticu, ktorú si zablokuje tým, že dookola opakuje záťažový stereotyp - ohyb nad mobilom 10 h - neurobíme mu žiadnu dobrú službu. Postupne si poškodí platničku, pretože jednoducho môže.

Blokovaná chrbtica je obmedzená v pohyblivosti práve preto, aby ste s ňou nehýbali v rozsahu, ktorý ju dráždi alebo poškodzuje. Tento fakt by mal terapeuta aj pacienta viesť na ceste rehabilitáciou, pomaly a opatrne. Krok za krokom a niekedy to znamená, v prípade zásadných štrukturálnych zmien, obmedzenie pohyblivosti po zvyšok života. Aby mohla byť naďalej využívaná funkcia, t.j. aby ste sa aj s poškodenou chrbticou mohli hýbať v akom takom rozsahu pohybu, ktorý nevovyláva bolesti a potrebu NNS tento pohyb OBMEDZOVAŤ.