Čím hlbšie rozumiem problematike bolestí chrbtice a pohybového aparátu, tým viac mám pokory. Prešiel som dlhú cestu k pochopeniu, že nie všetko sa dá v tele opraviť a niekedy je najlepším riešením zmieriť sa s nevyhnutným - operáciou alebo doživotným diskomfortom. Aj tu však platí, že vždy sa dá niečo urobiť pre zlepšenie stavu tela a ak to nejde, tak aspoň ducha v zmysle "Urobil som, čo som vedel a tu už moje možnosti končia".

Psychickým nastavením som optimista naučený nevzdávať sa. Aj ja som však musel ix krát v živote kapitulovať a to vtedy, keď bol tlak okolností silnejší ako ja. To neznamená, že som sa vzdal, iba dočasne zložil zbrane. Aj keď to "dočasne" sa možno v niektorých predĺži na zvyšok života. Ale to nevadí, pretože tak to chodí. V živote všeobecne a v oblasti terapie pohybového aparátu zvlášť.

Bohužiaľ zo všetkých strán sme programovaní reklamou, ktorá nás presviedča, že "daj si a okamžite pôsobí" alebo že môžeme donekonečna žiť bez bolestí a v zdraví. Pritom to odporuje realite a je úplne normálne že vás po tridsiatke tu a tam niečo zabolí alebo po štyridsiatke bolí aj permanentne. V prospech tohto faktu hovorí aj neúprosná štatistika, ktorá tak potvrdzuje, že napríklad genetické predispozície neoklameme. Alebo sa nevyhneme bolestiam v prípade, keď už chrbtica prešla štrukturálnymi poškodeniami. Hernie platničiek, artróza fazetových kĺbov, zmeny väzivového systému, to sú najčastejšie zdroje bolestí, ktoré však už nemajú optimálne riešenie.

Všetci sme k niečomu predisponovaní. A to nielen v oblasti umeleckého nadania, ale aj v oblastí chorôb, bolestí, diskomfortu. Áno, zdravým životným štýlom alebo účelnou rehabilitáciou môžeme ovplyvniť veľmi veľa. Ale nie všetko. Odporovalo by to prírodným zákonom a aj zákonom suchej matematickej stochastiky. Lenže to, čo nazýva stochastika náhodou, to príroda už od veky vekov pozná ako synchronicitu. C.G.Jung definoval synchronicitu ako zmysluplnú koincidenciu medzi psyché a fýzis, ktorá nemá kauzálne spojenie.

V preklade asi toľko, že nič sa nedeje náhodne a tam, kde my zmyslami nevidíme kauzálne spojenie, je neviditeľná pavučina príčinných súvislostí. A keďže nepoznáme všetky parametre, ktoré vstupujú do súvislostí a môžeme ovplyvniť iba to, čo vnímame a o čom vieme, ocitáme sa v bludnom kruhu bolestí, z ktorého niet úniku. Jung tento fenomén popísal slovami určenými hlavne pre psychické deje, ale s úspechom sa dajú preniesť aj do oblasti bolestí chrbtice a pohybového aparátu.

Citujem z českého prekladu Collected works, C.G.Jung, ktoré som mal tú možnosť prečítať a poskytli mi veľa pochopenia pre moju cestu aj pre cesty mojich klientov:

"Snažím se přirozeně udělat vše, co je v mých silách, pro své pacienty, ale v psychologii je velmi důležité, aby se lékař nesnažil o vyléčení za každou cenu. Člověk musí být nesmírně opatrný, aby pacientovi nevnucoval svou vlastni vůli a přesvědčení. Musíme mu poskytnout určitou míru svobody.

Nemůžete lidi vyrvat, vytrhnout z jejich vlastního osudu, právě tak jako v medicíně nemůžete vyléčit pacienta, když ho příroda určila k smrti. Někdy je to skutečně otázka, zda je vám dovoleno zachránit člověka před osudem, kterému se musí podrobit v zájmu svého dalšího vývoje.

Nemůžete určitým lidem zabránit v tom či uchránit je před tím, aby neudělali příšerný nesmysl, protože je to v jejich povaze. Když jim ji vezmu, nemají z toho žádný prospěch. Získáme prospěch a psychologický vývoj jen tehdy, když přijímáme sami sebe takové, jací jsme a tím, že jsme natolik opravdoví, že žijeme životy, které nám byly svěřeny.

Naše hříchy, chyby a omyly jsou pro nás potřebné, jinak jsme připraveni o nejcennější popudy k vývoji. Když nějaký člověk odejde poté, co slyšel něco, co by mohlo změnit jeho vnitřní stav a nevěnuje tomu pozornost, nevolám ho zpět. Můžete mě obvinit, že nejsem křesťanský, ale já na to nedbám. Jsem na straně přírody.

Stará čínská Kniha moudrostí praví: Mistr to říká jednou. Neutíká za lidmi, není to dobré. Ti, kdož to mají slyšet, porozumí a ti, jimž není dáno to pochopit, nebudou slyšet".

Slávny psychoanalytik tým chcel povedať, že sa skláňa pred silami prírody a osudu. Osudu v jeho puristickej forme definovanej počiatočnými vlastnosťami tela a neodvratiteľnými silami na neho pôsobiacimi. Nie Osudu ako nejakého absolútne definovaného rámca, z ktorého niet úniku. Každý máme aj v telesnej oblasti niečo predurčené prírodou alebo ak chcete odborne, máme to v DNA. Nie je ani tak otázka, či k tomu dôjde, ale skôr kedy.

Raz som mal na stole vedca, genetika. Dodnes som mu vďačný za tú hodinu, pretože nielenže sa jemu uľavilo od úpornej blokády hrudnej chrbtice, ale ja som dostal zaujímavé informácie, ktoré mi umožnili pochopiť prečo aj pri najlepšej snahe terapeuta a klienta zlyháva rehabilitácia. Mimochodom, naša debata bola peknou ukážkou toho, aká dôležitá je pri liečbe pohybového aparátu interdisciplinárna komunikácia a komplexný pohľad a ako v tomto žalostne náš súčasný zdravotný systém zlyháva.

Rozprávali sme sa o mnohých témach a napríklad aj o genetických dispozíciách. Čo všetko máme zapísané v génoch. Aby to zasa niekto nepochopil ako dôvod prečo má bolesti a zvaľoval to na genetiku, tak to rozvediem. Genetik spomínal, že napríklad dnes už vieme z genómu vyčítať aj to, aké sú predispozície pre kvalitu synoviálnej tekutiny. To je tá, ktorá sa nachádza napríklad v kĺboch.

Stačí drobná odchýlka v genóme a takto postihnutý človek začne mať povedzme v štyridsiatke problémy s veľkými kĺbmi, pričom doteraz žiadne bolesti nemal. Dôvodom je aj definícia ostatných parametrov vstupujúcich do rovnice a to kvalita kĺbovej chrupavky, celková telesná stavba, získané pohybové stereotypy, regeneračné schopnosti, životný štýl, atď. Čiže u niekoho sa v tom veku začnú prejavovať bolesti, u iného s rovnakou dispozíciou až v päťdesiatke a u ďalšieho povedzme vôbec.

U niektorých pacientov je kombinácia genetických dispozícií, ontogenézy, životného štýlu a podmienok tak silná, že sa v pomerne mladom veku spustí problém, ktorý v podstate už nemá reverzné riešenie. Ak sa s tým dá niečo robiť, tak iba ovplyvniť parciálne faktory a prispieť k zmierneniu symptomatiky alebo stabilizovaniu stavu. A je to tak v poriadku, aj keď sa to pacientovi nepáči a jeho primárnou tendenciou je obviňovať lekára alebo terapeuta.

Jednoducho, ak sa človek dostane do stavu, ktorý je výsledkom pôsobenia aj faktorov, na ktoré nemá dosah, nie je už ani v jeho ani v možnostiach žiadneho zdravotného systému ho z toho dostať. Vídam v praxi občas takého prípady, väčšinou pri popise svojich problémov začínajú slovami "ja už som bol u toľkých terapeutov" alebo "už som vyskúšal toľko liekov a preparátov". Svoj hnev z neuspokojivého stavu potom obracajú na tých, ktorí sa im snažili pomôcť, aby si aspoň takto ventilovali frustráciu.

Stretávam sa s tým aj ja. V pracovnom živote, na FB stránke alebo v skupine Bolesti chrbtice, hlavy a končatín - rady a tipy. Za tie roky som si vypočul tisícky príbehov, našťastie väčšina z nich mala pozitívny vývoj. Ale nie všetky a je to tak v poriadku. Pretože sa nedá pomôcť každému a neexistuje zázračné riešenie na každý problém. Pretože tak to je a tak to má príroda zariadené, aby chránila samú seba. Aj keď sa jej v tom snažíme posledné storočie celkom úspešne vzdorovať a dokázali sme natiahnuť ľudský život dvojnásobne alebo zachrániť milióny ľudí dopredu odsúdených prírodou na smrť, čo naša planéta čoraz horšie znáša.

Čo sa týka bolestí chrbtice a pohybového aparátu, budem k vám veľmi úprimný a na rozdiel od od iných terapeutov zarábajúcich na ľudskej dôvere, ja sa netajím tým, že nie so všetkým sa dá pomôcť. Nie preto, že by ste nechceli vy alebo ja, ale preto, že príroda je niekedy mocnejšia ako my dohromady. Veľa z vás sa zo svojich problémov nikdy nedostane a bude ich prehlbovať. Nie je to len kvôli genetike, ale aj kvôli chýbajúcej vôli a disciplíne. Alebo kvôli vonkajším podmienkam, pretože nie všetci môžeme okamžite zmeniť prácu, keď to od nás naše telo už zúfalo žiada.

Nikde nie je zaručené, že vaše problémy odídu alebo nebudú recidivovať. To by odporovalo chodu univerza. Niekedy je úsmevné, keď si moji klienti myslia, že ja žijem bez bolestí a najviac ma rozosmiala veta jedného pána, ktorý neveriacky a polorozhorčene zvolal:"Veď vy predsa nemôžete mať bolesti, veď by pomáhate druhým a rozumiete tomu!". Prezradím vám tajomstvo - aj najlepšieho zubára bolia zuby a najlepší ortopédi končia s titánovým bedrovým kĺbom.

Spomínam si na nebohého MUDr. Lewita, nestora pohybovej medicíny v Čechách, ako už bol na sklonku života zohnutý takmer do pravého uhla. On, odborník na pohybový aparát. Šokujúce? Nie, realita. Príroda si ide svojou neúprosnou cestou a na nás je, aby sme sa nevzdali, ale zastaviť ju nemôžeme. Mňa moje bolesti doviedli až k pochopeniu vlastného života a k práci, ktorá sa mi stala vášňou.

Kam vás dovedú tie vaše, záleží iba na tom, ako sa k nim postavíte.

Držím vám palce.