Nie je to tak dávno, keď bolo z chybného držania tela obviňované nosenie školských tašiek. Aj toto tvrdenie preveril čas a dnes, keď veľké množstvo detí vozia do školy rodičia, začína byť zjavné, že školské tašky sú v tom nevinne. Pretože v aute dieťa sedí bez záťaže na pleciach a napriek tomu si buduje chybné držanie tela. S príchodom mobilov sa automaticky vynoril ďalší vinník a prebral štafetu po školských taškách. Mobily a herné konzoly sú dnes podľa väčšiny rodičov a aj odborníkov zodpovedné za posturálne defekty vyrastajúcej populácie.

Je také ľudské prijať prvé najjednoduchšie vysvetlenie v zmysle Occamovej britvy za to najsprávnejšie. A čo viac, nádherne sa tak dá zbaviť zodpovednosti za zdravý posturálny vývoj svojho dieťaťa a preniesť ju na externý zdroj. To nie ja, to oni. To mobily, herné konzoly, to škola, to technológie, to zdravotný systém a Steve Jobs. Tak, ako máme tendenciu hľadať zodpovedného za vlastný neutešený zdravotný alebo finančný stav všade inde, len nie u seba, takisto hľadáme dôvod chybného držania tela vlastných detí niekde mimo. Namiesto toho, aby sme sa pozreli do zrkadla.

Posturálno lokomočný vývoj dieťaťa v prvých rokoch života je riadený autonómnymi procesmi, ktoré nám z veľkej časti nakódovala evolúcia. Od narodenia dieťa vykonáva automaticky sériu pohybov, pričom začína od najjednoduchších, ako zdvíhanie rúk a nôh. Neskôr sa pridáva prevaľovanie na bok, líhanie na brucho, zdvíhanie hlavičky, hornej časti tela, stavanie na štyri, lozenie, ... Tieto pohyby robí dieťa bez toho, aby k nim potrebovalo návod a nekopíruje ich. Hovoríme samozrejme o ontogenticky zdravom jedincovi s nepoškodenými mozgovými centrami a muskuloskeletálnymi vzťahmi.

Zhruba okolo 6. roku života si väčšina rodičov všimne, že ich dieťa začína meniť zdravú postúru za chybnú. Dieťa sa začína hrbiť, napriamuje driekovú lordózu, má zvesené plecia, prehlbuje sa mu hrudná kyfóza, začínajú odstávať lopatky, držanie tela je chabé, vynútené, strácajú sa pôvodné pohybové vzory a sú nahrádzané patologickými. Všeobecne sa má za to, že je to kvôli mobilom, ale zaujímavé je, že tieto posturálne defetky sa objavovali rovnako aj v dobe, keď existovali iba pevné linky. Dokonca bola za soacializmu celá populácia detí nútená do vzpriameného sedenia v lavici alebo sokolského postoja "vypni hruď, stiahni brucho" na telesnej výchove a napriek tomu sa im nevyhlo chybné držanie tela.

Skutočným dôvodom, prečo sa posturálne defekty u detí objavujú v akejkoľvek dobe, nie sú ani školské tašky, ani mobily. Nie je to ani nezáujem školy či zdravotného systému. Nespôsobil to Steve Jobs, ani nezáujem detí o správnu postúru. Problém je trochu hlbší, ako sa na prvý pohľad zdá. Kontribúciu hore uvedeného nemožno úplne vylúčiť, ale je potrebné sa pozrieť sa na vec komplexne a začať od antropologických súvislostí. Pozrieť sa hlboko do minulosti a pochopiť posturálne návyky ako jednu zo súčastí sociálnej adaptácie.

Sociálna adaptácia je základným predpokladom úspešnej integrácie do skupiny. To je to, čo nám ako živočíšnemu druhu umožnilo nielen zvýšiť šance na prežitie, ale dokonca stať sa najúspešnejším druhom na tejto planéte. V skupine je človek menej zraniteľný, viac chránený, cíti sa bezpečnejšie. Pred miliónmi rokov sa prvé ľudské bytosti začali spájať do tlúp a spoločne sa chránili pred predátormi a bojovali o potravu a prežitie. Spoločne žili, lovili, plodili potomkov a vytvárali prvé sociálne formy.

Sociálna adaptácia znamená, že ak chce byť človek súčasťou skupiny, musí sa jej prispôsobiť. Adaptuje sa napríklad rečovo. Prispôsobuje výber slov a rétoriku skupine tak, aby do nej zapadol. Takisto sa adaptuje ekonomicky a prispôsobí sa pravidlám skupiny. Ak skupina používa výmenný obchod, bude ho používať aj každý nový jedinec. Prispôsobuje sa oblečením, aby zapadol a nevytŕčal z davu. Toto "maskovanie" mu v prípade napadnutia skupiny predátorom zvyšuje šance na únik. Jedinec sa adaptuje na všetkých možných frontoch, aby sa stal súčasťou skupiny a zapadol.

Adaptuje sa aj posturálne a pohybovo a tu je potrebné hľadať dôvody chybného držania tela u detí. Pretože aj deti sa adaptujú od malička, najprv rečovo a neskôr aj posturálne. Ak dieťa okolo seba vidí ľudí, ktorí sa neustále zohýbajú, tak bude tento stereotyp opakovať a nahradí ním svôj pôvodný zdravý pohybový stereotyp - drep v neutrálnej chrbtici. Ak dieťa vidí, že rodičia a kamaráti stoja so stiahnutými bruchami a zvesenými plecami, tak bude takisto tento postoj opakovať a nahradí ním svoj pôvodný zdravý pohybový vzor s driekovou lordózou v prirodzenom postavení a adekvátne zakriveným bruškom.

Dieťa sa mimovoľne adaptuje na posturálne návyky skupiny. Dieťa kopíruje vzory, ktoré vidí okolo seba a najmä tie, ktoré sa neustále opakujú. Dieťa alkoholikov a fajčiarov bude mať automaticky tendenciu opakovať túto životosprávu. Dieťa zanietených športovcov má vyššie šance stať sa športovcom. Takisto dieťa rodičov, ktorí majú poškodené pohybové vzory, bude mať tendenciu opakovať chybné držanie tela. Často od vás klientov počúvam napríklad toto: "My máme bolesti krížov v rodine. Mala ich moja babka, môj otec, mám ich aj ja, je to dedičné".

Opravím vás, nie je to dedičné. My nededíme bolesti chrbtice. Opakujeme vzory, ktoré vidíme. Ak budeme opakovať vzor pre chrbticu zaťažujúci a neefektívny, veľmi rýchlo ju dostaneme do stavu, v ktorom sa ocitli chrbtice našich starých rodičov a rodičov. Naše deti sa adaptujú na to, čo vidia okolo seba, aby sa takisto stali členmi skupiny. Strach z vylúčenia zo skupiny je tak veľký, že mu automaticky podriaďujeme aj svoje nezávislé návyky a potreby. Dieťa je obrazom svojich rodičov, a to až do takej miery, že je za šera niekedy nemožné rozoznať, či k vám kráča otec alebo syn. Veď aj sa povie, že Jano to je celý otec. Áno je, nielen chovaním a sklonmi k nekontrolovateľným výbuchom hnevu, ale aj držaním tela.

Ak dáte 5 ročné dieťa so správnym držaním tela do skupiny ľudí, ktorí stoja so zvesenými ramenami a stiahnutými bruchami, bude tento vzor onedlho opakovať, pretože sa automaticky sociálne adaptuje. Proces sociálnej adaptácie nám umožnil prežiť a nie je sám o sebe negatívnym faktorom. Pozitívnym aspektom sociálnej adaptácie je synergia, ktorá v skupine vzniká a umožňuje tak expanziu a prosperitu. 

Ak chcete svojmu dieťaťu pomôcť s chybným držaním tela, choďte mu príkladom. Nútiť dieťa, aby sa vystieralo a pritom väčšinu času mu byť vzorom, ako to nerobiť, je kontraproduktívne a nikam nevedie. Nútiť dieťa športovať a pritom sedieť doma na gauči, je takisto veľmi pochybná stratégia. Očakávať od dieťaťa, že bude úspešné v živote ak má rodičov, ktorí sa neustále sťažujú na vládu alebo bolesti chrbtice, čiže neustále hľadajú externých vinníkov svojho stavu, je tiež diskutabilné.

Motivujte svoje deti k správnemu držaniu tela. Nikto od vás nechce, aby ste mali doktorát z fyzioterapie. Na začiatok stačí, ak sa budete venovať svojej postúre a pochopeniu súvislostí medzi vlastným držaním tela, životosprávou, nastavením mysle a eventuálnymi bolesťami či životnými výzvami. Vaše dieťa vás neustále pozoruje, aj keď sa na vás nepozerá. Kopíruje nielen posturálne návyky, ktoré vidí, ale aj energetické vzory a emócie, ktoré vníma podprahovo. Buďte príkladom hodným nasledovania. Ak mal váš dedo a otec bolesti driekovej chrbtice a začínate ich mať aj vy, je vysoko pravdepodobné, že tento vzor ste odovzdali už aj vášmu dieťaťu.

Nikdy nie je neskoro na zmenu. Na to, aby bola trvalo udržateľná a stal sa z nej habitus, je nevyhnutné na nej neustále pracovať. Prekonať vzory, ktoré sme dostali, nielen od rodičov, ale aj kamarátov alebo spoločnosti, vôbec nie je jednoduché. Človek je habituálny tvor a veľmi rád sa drží svojich návykov, aj keď ho pomaly a nebadane vedú do pekla. Ak máte očakávania od svojich detí, mali by ste mať v prvom rade očakávania od seba. A naplniť ich. Vaše deti vás s radosťou napodobnia.

Nájdu sa takí, ktorí tento článok pochopia ako nástroj k ďalšiemu sebaobviňovaniu. "Aha, takže to ja môžem za to, že moje dieťa stojí ako paragraf". Nie, nemôžete za to, nie je to vaša vina. Odovzdávate to, čo máte a čo ste sami získali. Je to váš príspevok k budúcnosti vášho dieťaťa a na vás záleží, či ten príspevok bude pre dieťa prínosom alebo záťažou. Na dieťati potom je, akým spôsobom ho bude schopné a či vôbec, integrovať do svojho života. Pretože niekedy ani najlepší príklad nemusí byť dostatočný, ale to už nie je vaša zodpovednosť. Vaša zodpovednosť je odovzdať nasledujúcej generácii to najlepšie a najušľachtilejšie z vás.

Hľadáte na mojej stránke niečo konkrétne? Informácií je tu dosť - skúste do vyhľadávania zadať napr. migréna, cviky, bolesti chrbtice, hernia, krčná chrbtica, platničky ...